Nemám rada, keď som nervózna. Vtedy som zlá. A keď som zlá tak kričím. A vytáčajú ma blbosti. A potom som zlá na ľudí. A kcem to vrátiť späť, lebo ma to strašne mrzí:(. Celý deň na to musím myslieť, ani usmiať sa mi nekce. A štve ma to oveľa viac jak toho druhého človeka. To že som nervózna, to nemá byť žiadna výhovorka. Nervózny je kade-kto a kade-kedy. To mám proste vrodené v mojej povahe. Ale kcem to dať preč. Ako ked oddelím bielok od žĺtka, alebo hrach od kukurice či jak to robila tá popolavá. Vadí mi to, nenormálne mi to vadí. Ale fakt s tým nemôžem nič urobiť, lebo aj keď si 58 594 krát poviem, že nabudúce napočítam aspoň do 5, aj tak sa to pokašle a ja vybuchnem. Ale nerobím to až tak často. Teda dúfam. Nervózna som zo školy a preto, že nemôžem byť kvoli halde učebníc s mojím drahým, no a práve on si to dnes odniesol. Sakra. Normálne som nahnevaná sama na seba. A pritom sa ani necení, že sa snažím, lebo som bezmocná. Mám taký určitý pocit, že táto moja škaredá vlastnosť sa na mňa nenalepila len tak, ale že som to kúpila od mojej rodiny. Jak môžem zdediť to čo nekcem? To je trochu alogické nie? Ach jaj, len sa bojím, že ľudia odo mňa ujdú. Možno ich to prestane baviť znášať moju komplikovanú povahu. No dúfam, že nie, lebo neviem čo si bez nich počnem. Posledná vec:  keby ste náhodou vedeli ako sa dajú nejak geneticky pretočiť nechcené zložky povahy, napíšte.